Pred 70 rokmi sa uskutočnil XX. zjazd KSSZ.
PRED 70 ROKMI SA KONAL XX. ZJAZD KSSZ
Historický XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) sa uskutočnil v Moskve tri roky po smrti Josifa Vissarionoviča Stalina, ktorý bol počas svojho života nekriticky uctievaný. Diktátorova smrť v roku 1953 znamenala pre ruskú spoločnosť obdobie hlbokých zmien a neistoty. Atmosféra v KSSZ v tom čase bola poznačená mocenskými bojmi a postupným ukončením masových represí, čo vyvrcholilo v marci 1953 amnestiou pre niektorých väzňov z Gulagu. Po zlyhaní blízkeho Stalinovho spolupracovníka Lavrentija Beriju, bol oslabený aj vplyv štátnych bezpečnostných orgánov.
Zjazd začal 14. februára 1956 a mal za cieľ diskutovať predovšetkým hospodárske otázky, no nikto vtedy netušil, že sa stane miestom radikálneho politického zúčtovania. V piatok, 25. februára, na neverejnom stretnutí vystúpil prvý tajomník KSSZ Nikita Chruščov s prejavom „O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch“. V tomto prejave, ktorý trval vyše štyri hodiny, odhalil zločiny svojho predchodcu Stalina. Tento prejav nielenže šokoval prítomných viac ako 1300 delegátov, ale spustil aj vlnu kritického prehodnocovania Stalinovej éry, ktoré predtým nikto nepredpokladal.
Juraj Benko z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) uvádza, že Chruščovove motívy boli predmetom diskusie, avšak mnohí historici zaznamenávajú, že po roku 1953 sa v straníckom aparáte hromadili informácie o masových represiách a falošných procesoch. Už v tom čase sa výroky o nezákonnostiach mohli využiť na politické odstránenie rivala vrátane Molotova a Kaganoviča, ktorí boli silno spjatí so Stalinovými praxami teroru. Chruščov sa tak snažil získať podporu pre svoje reformy a posilniť legitimitu režimu.
Dôležité je, že po XX. zjazde sa začal proces, známy ako „chruščovovský odmäk“, ktorého výsledkom bolo uvoľnenie atmosféry v kultúre, vede a politickej komunikácii. Popri rehabilitácii niektorých politických väzňov sa oslabila aj všadeprítomná atmosféra strachu, čo viedlo k rozšíreniu priestoru pre literatúru a kultúru. Chruščovova kritika stalinizmu rovnako viedla k destabilizácii sovietskych satelitov. S tým, ako sa silneli hlasy nespokojnosti, sa objavili aj otvorené protesty, ktoré vyvrcholili v povstaniach a zásahoch sovietskych vojsk.
Chruščov síce odsúdil Stalinove zločiny, avšak základné piliere komunistickej ideológie zostali zachované. Ťažiskom jeho politiky bolo nielen prežitie seba ako lídera, ale aj celý sovietsky systém, ktorý čelil vážnym krízam, ako ekonomická stagnácia a paralýza štátnej správy. Chruščov považoval za nevyhnutné zmierniť sociálne napätie a rehabilitovať obete stalinizmu, aby získal podporu obyvateľstva. Jeho sľub o „mierovom spolunažívaní“ s kapitalizmom oslovil mnohých, no vzbudil aj kritiku medzi ortodoxnými komunistami.
Legitimizácia Chruščovových krokov mala aj za následok udržanie kontroly Moskvy nad socialistickým blokom, no zmenil sa štýl a rétorika strany. V Československu, spomínajúc na udalosti XX. zjazdu, vznikli opatrné reformné impulzy, no vedenie Komunistickej strany sa snažilo diskusiu krotiť, aby neohrozila mocenskú stabilitu. Bezpochyby, XX. zjazd KSSZ sa stal zlomovým obdobím, ktoré spustilo proces zmien, avšak nezmenil podstatu moci, iba jej dynamiku. Tento fakt mal dlhodobé dopady na vnútornú politickú kultúru Sovietskeho zväzu a na celý východný blok.
